základy astronómie a astrofota

Jupiter: pod maskou priateľa sa skrýva vrah


V júni 1770 navštívila našu Zem neobyčajná kométa. Pohybovala sa veľmi rýchlo a bola pomerne jasná. Kométa bola pomenovaná podľa ruského astronóma fínsko-švédskeho pôvodu Andreja Ivanoviča (presnejšie Andersa Johanna) Lexella, ktorý ako prvý prepočítal parametre jej dráhy. Poukázal na to, že sa kométa priblížila k Zemi na vzdialenosť len 2,2 milióna kilometrov (0,015 astronomickej jednotky, AU), čo znamená, že sa nachádzala približne 6-krát ďalej od Zeme ako Mesiac.


Jedná sa o vôbec najtesnejší prelet kométy okolo Zeme v histórii astronomických pozorovaní. Andrej Lexell vypočítal, že obežná doba kométy okolo Slnka dosahuje takmer 6 rokov. Avšak pri nasledujúcom návrate v roku 1776 sa kométa nachádzala na opačnej strane Slnka ako Zem. Ďalšie návrat kométy k Slnku mal nastať v roku 1782, k čomu ale nedošlo. Kométu už nikto nevidel.

Francúzsky matematik Pierre-Simon Laplace (1749-1827) problém objasnil zistením, že kométa prežila niekoľko stretnutí s Jupiterom. Pri jednom sa zmenila dráha kométy tak, že bola navedená smerom k Zemi, pri poslednom stretnutí bola naopak vyvrhnutá von zo Slnečnej sústavy.

Od tej doby bol Jupiter považovaný za ochrancu Zeme pred kométami. V roku 1994 uskutočnil George Wetherill (1925-2006) z Carnegie Institution of Washington, USA, počítačové simulácie, ktoré definitívne upevnili predstavu obrie planéty, ktorá nedovoľuje objektom z Oortovho oblaku akokoľvek ohrozovať Zem. Vtedy bola táto telesa považovaná za hlavnú hrozbu pre našu planétu.

V súčasnej dobe snáď každý vie, že sa skôr musíme obávať asteroidov a krátkoperiodických komét. Okrem toho je známe, že pri absencii patričné ​​výpočtovej kapacity si George Wetherill vypomohol značným zjednodušením problému. Preto Jonathan Horner z University of New South Wales (Austrália) a Barrie W. Jones z Open University (Veľká Británia) uskutočnili nové modelovania, ktoré ukázalo, že čím je hmotnosť planéty nachádzajúce sa v mieste obežnej dráhy Jupitera nižšia, tým silnejšie sú dlhodobé rezonancie medzi Jupiterom a pásom asteroidov. Najväčší počet planétok smerujúcich k Zemi vznikal v modeli, v ktorom hypotetická planéta mala iba jednu pätinu hmotnosti planéty Jupiter. Pri existencii súčasného Jupiteru tok telies smerom k Zemi dosahuje zhruba polovice maximálneho množstva.

Analogický výsledok, aj keď na základe iného prístupu, dostávame pri vyhodnotení vplyvu krátkoperiodických komét. V súčasnej dobe je gravitácia Jupiteru schopná nasmerovať kométy k Zemi (pripomeňme si kométu Lexell). Súčasne však rovnakým spôsobom Jupiter "vyhadzuje" nebezpečné kométy von zo Slnečnej sústavy. Ak by mal Jupiter iba 1/5 súčasnej hmotnosti, táto rovnováha by bola porušená. Planéta by bola schopná zmeniť dráhy komét a nasmerovať ich k Zemi, ale prišla by o schopnosť väčšinu z nich vyhnať von z našej planetárnej sústavy.

Z toho všetkého vyplýva, že Jupiter nie je zrovna dobrý "kamarát". Viac ako 90% telies križujúcich dráhu Zeme predstavujú asteroidy. A to, že plynný obor nás chráni pred dlouhoperiodickými kométami, je slabá ospravedlnenie. Je zrejmé, že pri hľadaní potenciálnych obývateľných planét mimo Slnečnej sústavy musíme vylúčiť sústavy, v ktorých sa na obežnej dráhe nášho Jupitera nachádza plynný obor s hmotnosťou 0,2 Jupiteru. V našej Slnečnej sústave sa to celkom podarilo: ku zrážke s veľkou planétkou dochádza približne raz za 100 miliónov rokov, následne zemská biosféra potrebuje asi 10 miliónov rokov na to, aby sa "spamätala". Ak by k takýmto zrážkam dochádzalo napríklad raz za milión rokov, potom by sa Zem zmenila na planétu bez prítomného života.

Avšak na druhú stranu meteority a kométy prinášajú vodu a ďalšie potrebné látky. Bez toho, ako sa domnievajú niektorí astronómovia, by Krajina zostala suchým objektom ako je náš Mesiac, a teda bez akéhokoľvek života. Nie nadarmo sa hovorí "zlatá stredná cesta".